Lucia vždy hovorila, že by deň svojho narodenia najradšej vymazala z povrchu zemského. Ale keďže prírodné sily jednali tak, ako jednali, predsa sa dostala na túto zem. Pravdepodobne priamo z Tartaru a Asfodelových polí, zožral ju Ammit, utiekla z Helu a... znova sa zrodila aby si to mohla odpykávať ďalej. Narodila sa do chudobnej rodiny v jednej z menších rumunských obcí, kde prežila svoje prvé, nie príliš šťastné, roky. Už od svojho útleho veku vedela čo to je, keď niekto utečie z domu. Matka po pôrode spadla do alkoholizmu, do ktorého ju prakticky priviedol jej otec, ktorý celé dni tiež iba chlastal a bil nielen svoju ženu, ale niekoľko dobrých bitiek schytala aj Lucia. Veľmi často nemala čo do žalúdka, chodila v starých veciach a umazaná. Babky v dedine sa nad ňou zľutovali a vždy, keď ju videli potulovať sa, jej ponúkli niečo na zjedenie. Deti v škole ju nemali radi. A ona nemala rada ich. Často sa s nimi dostávala do potyčiek, až bitiek a pästných súbojov. Škola nebola práve miestom, ktoré jej behalo po hlave, keď prišla domov a schytala takú facku, že jej stena dala druhú. Vo svojich 13 rokoch sa jej podarilo dostatočne ďaleko zdrhnúť z domu, aby narazila na väčšie mesto. Prežívala iba tým, že kradla a vyberala jedlo zo smetiakov. Pri jednej malej krádeži ju prichytili a zavolali na ňu policajtov, ktorí ju odviezli domov. Po zhliadnutí neakceptovateľného stavu oboch jej rodičov, jej vlastného stavu a tým, že po nej nikto nevyhlásil pátranie niekoľko dní, sa jej prípad dostal na sociálku. Netrvalo dlho a sociálka ju od rodičov odobrala. Pri hodnotení celkového stavu si dokonca poputovali na pár mesiacov do chládku. Zdalo by sa, že si Lucia mohla konečne vydýchnuť. Avšak ani pobyt v detskom domove nebolo práve med lízať. Dostala sa do bandy osirotených detí, ktoré mali každé jedno svoj vlastný príbeh, ktoré nikto nechcel a samozrejme, žiadne z nich nebolo normálne. Všetko to boli potulné krysy, o ktoré sa sirotinec veľmi nezaujímal takže si robili čo sa im chcelo. Nikdy sa ani nevedela zaradiť medzi tie „normálne“ deti. Väčšinu času bola samotárka, s ostatnými sa iba dostávala do fyzických potyčiek. To, že sa vôbec pridala ku pofidérnej skupinke gotičiek bola vlastne úplna náhoda. Po prvýkrát však pocítila, že nad niečím môže mať naozaj kontrolu. Uvedomila si, že aj keď toho nemá veľa, viac toho nepotrebuje. Citová hodnota ku starým predmetom mala vždy väčšiu cenu ako majetníctvo. Sprvu to bolo vlastne iba také pozérstvo, tie dievčatá o naozajstnom ovládaní vlastného osudu vlastne nikdy nič nevedeli. Obliekať sa do čierneho, dávať si linky, púdrovať si tvár a raz za čas nakresliť na chodník obrátený kríž nikdy nebolo naozaj všetko. Preto sa o tento smer začala zaujímať sama. Všetko svoje kapesné minula na rituálne veci, knihy, amulety, denníky. Každý, kto spochybnil, že to nie je pravda, dostal nakladačku. Vyhrážali sa jej s pobytom v polepšovni, takže si po istom čase musela vstúpiť do svedomia ak nechcela posledné roky do svojej osemnástky prežiť pod orlím dohľadom nejakej prísnej vychovávateľky. Túto jej bojovnosť a húževnatosť skôr či neskôr ocenili chlapci, ktorí ju pozvali do ringu. Ale nie tak kdejaký ring. Bol to skrytý, nelegálny turf bossov čierneho trhu, pofidérna zábavka typu gladiátorské zápasy, kde mal každý šéf vlastného šampióna, ktorého dotoval a zabezpečil mu trénerov, aby vyhrával a dostal tak väčšie percento zo zisku. A ju to chytilo priamo za jej zvrátené srdce. Keď sa mohla dívať, ako niekomu vytryskla krv. A ona krv mohla použiť na veľké množstvo svojich rituálov. Samozrejme, tá jej hlboko zakorenená zúrivosť a problémy s agresiou by boli ukojené. S pomocou chlapcov dotierala tak dlho, až kým ju jeden z nich voľky-nevoľky prijal. Videl pre sebou iba malé, húževnaté decko, k tomu stále iba dieťa. Ale ona mala vtedy už 16, pouličné šarvátky vyhrávala svojimi päsťami s prehľadom. A mohla si zarobiť vlastné peniaze. Mohla mať na cigarety, chlasť a možno nejakú hŕstku marišky. Okultizmus a nelegálne súboje sa chytili za ruky a vznikla Lucia. Ešte pred zápasom by mohla niekoho prekliať na tri pokolenia, na jednom pleci jej sedela nejaká neznáma negatívna duša, na druhom samotný satan a odišla do ringu. Jej prvý súboj v ringu započal v deň jej 18stich narodenín, práve vtedy, keď ju oficiálne prepustili z decáku do sveta. Možno jej na pleci naozaj sedel sám satan, alebo dostala príliš slabého protivníka, ale ku koncu ležal v bezvedomí na zemi a Lucia víťazne stála sama, neuveriteľne spotená, krvavá ale živá. Plán na dnešok mala však jasný. Svojmu sponzorovi ukradla celý zárobok tak, aby mu nezanechala ani jedno percento a utekala tak ďaleko, ako jej nohy vládali. Jej cieľ bol jasný: Bukurešť. Kým sa však dostala do Bukurešti, väčšinu peňazí minula. Samozrejme, na chľast, cigarety, jedlo, pravdepodobne ošklbaná na mariške, ku koncu aj okradnutá. Nezostalo jej nič iné ako to, čo mala na seba a pár osobných vecí, ktoré mali svoju vlastnú hodnotu. Starý prsteň, amulet, zapaľovač a uhlík. Prišla do Bukurešte ako obyčajná houmlesáčka, ktorá si mohla zabezpečiť iba miesto v squate, kým si nenájde prácu, ktorá by jej aspoň dovolila kúpiť niečo na jedenie. Samozrejme, kým nenarazí na jeden z nelegálnych ringov. Práve v squate spoznala Eleonoru. Predtým len obyčajnú Eleonoru, ktorá bola na tom asi tak isto biedne ako ona. S ktorou sa sprvu nechcela zoznamovať ale napokon ju k sebe pritiahla, ako moľu ku svetlu. Ich vzťah išiel opatrne a postupne, krátkymi nejapnými rozhovormi, až to zašlo do bodu, kedy nechala Eleonoru ošetriť jej rany. Zdieľali spolu záujmy, postupne sa začala zapletať do jej života a Eleonora zase do tej jej. Ukázala jej svoju odvrátenú stránku, tú zvrátenú úchylku, keď mohla v ringu niekomu inému preliať krv. Milovala krv cudzích ľudí a hlavne tú svoju. Používala ju na rituály, prekliatia, vyvolávanie starých a zlovoľných duší, krvavé skupinové rituály a podobne. Život v Bukurešti ju zmenil. S Eleonorou si utvorila vzťah, ktorý prekračoval medze len priateľstva. Páčila sa jej. Keď však zistila, že je terajšou korunnou princeznou, odtiahla sa. Celý svoj život bola vysadená proti autoritám a človek, ktorému verila najviac je asi tá druhá najvyššia autorita v krajine? Bola zmätená a utiahla sa do seba. Utiahla sa do ringov a do svojej práce v zastrčenom čarodejníckom obchodíku. Nedokázala avšak na Eleonore úplne zabudnúť. Pretože keď za ňou prišla s ponukou, aby bola jej strážkyňa, bola veľmi na vážkach. Nebola žiadnym cvičením strážcom. A byť v paláci? Po presviedčaní nakoniec uznala, že sa jej bude istotne žiť lepšie. A všetci ostatní dvorania by jej mohli akurát tak fúkať do prdele.