Malý chlapec, ktorý dostal meno Oisín, sa narodil v sychravom, no beztak čarovnom, prostredí západného Írska, v malom mestečku na okraji krajiny, kde sa oceán triešti o skalnaté útesy. Jeho príchod na svet 12. marca, v znamení rýb, akoby predznamenal dualitu jeho osobnosti. Na jednej strane hlboká empatia a intuícia, na druhej strane prudká nespútaná sila morského prílivu.
Jeho ranný život formovala absencia otca, ktorý rodinu opustil ešte skôr, než si Oisín stihol zapamätať jeho tvár. Zostala len jeho matka Aisling, žena, ktorá musela zanechať svoje sny a zasvätiť život ťažkej práci, aby syna uživila. Doobeda, kým bol syn v predškolskom zariadení, Aisling pracovala v miestnej fabrike zameranej na spracovanie rybieho mäsa a popoludnia strávili spoločne v neďalekej kaviarni, kde Aisling pripravovala horúce kávové nápoje, zatiaľ čo on si za stolom pri okne kreslil pestrofarebné obrázky. V Oisínovi sa práve vďaka jeho mame už takto skoro vyvinul silný ochranársky inštinkt. Videl, že nemali priveľa peňazí a tak v momente ako bol na to už dostatočne veľký a získal povolenie majiteľa kaviarne, otvoril si za svojím stolom drobný bazárik, kde sa zbavoval starých hračiek, kreslil obrázky na zákazku a neskôr, keď už jeho prsty stratili detskú nemotornú bacuľatosť začal vyrábať prvé šperky z drôtikov a skla. Už ako dvanásťročný bol vyšší než väčšina jeho rovesníkov a v pätnástich sa div netýčil nad dospelými mužmi. Svojich 192 centimetrov však nikdy nevyužíval vo svoj prospech, práve naopak, stal sa tichým ochrancom slabších. S dostatkom peňazí, zarobených práve výrobou šperkov, si zaplatil prvé kurzy bojových umení a neskôr aj šermiarstva.
Pre ich malú rodinu pomaly svitali lepšie časy, nakoľko zrazu nebola už tak malá. Pridal sa k nim ovdovený majiteľ kaviarne a jeho trinásťročná dcéra. Očividne medzi majiteľom a jeho mamou preskočila za barom okrem pary na šľahanie mlieka aj nejaká tá iskra.
Zatiaľ čo jeho rovesníci trávili večery v miestnych puboch, Oisín viedol dvojaký život. Na jednej strane ho fascinoval pohyb a rytmus, ku ktorému ho priviedla mladšia sestra. Tanec mu poskytoval slobodu, ktorú v ich meste málokto chápal. Učil sa, ako ovládať svoje dlhé končatiny, ako prenášať váhu a ako predvídať pohyb partnera. Táto ladnosť sa však ukázala ako kľúčová v jeho druhej vášni, ktorou sa stali bojové športy. Kým dokončil strednú školu, mal za sebou prvé kurzy thajského boxu a sebaobrany, ktoré z neho urobili jednu z najnebezpečnejších osôb v okolí, hoci jeho modré oči stále vyžarovali pokoj. Maturita bola preňho len formálnou vstupenkou do sveta. Vedel, že jeho skutočné vzdelanie pochádza z telocvične a pokoja kaviarne.
Jeho cesta k osobnej stráži korunného princa neviedla cez politické známosti, ale cez čistý talent a odporúčania z elitných bezpečnostných kurzov. Keď hľadali niekoho pre princa Ardghala, nepotrebovali len hrubú silu. Potrebovali niekoho inteligentného, kto ovláda jazyky, vie šoférovať ako o život a zároveň sa vie správať v najvyšších spoločenských kruhoch. Oisín a Ardghal sa spoznali už na lekciach šermiarstva. Ich veková blízkosť zapríčinila, že si ľahko rozumeli, možno až priľahko, čo pomaly medzi nimi vytváralo dynamiku, ktorá prekračuje hranice zamestnaneckého vzťahu. Oisín rozumie princovej váhe zodpovednosti a hoci navonok ostáva profesionálnym štítom v pozadí, v súkromí je pre princa niekým, komu môže dôverovať. Ich vzťah je postavený na nevypovedanom rešpekte a vzájomnej dôvere.