San Pedro Sula pre niekoho môže byť len kriminálne dúpä s pašerákmi zbraní a drog, no ak blúdite jeho uličkami dostatočne dlho, tak narazíte na španielsku štvrť Travessera Isabel, ktorá je niečím iná. Skrýva sa za tými rušnejšími, kľukatejšími a ľudnatejšími. Častejšie tu počuť španielčinu než angličtinu. Ľudia sa poznajú po mene, na chodníku sa srdečne zdravia a deti sa spolu hrávajú na zhrdzavených preliezkach. Preto tí starší chránia tých mladších, zraniteľnejších. Nebezpečenstvo tak zostáva číhať na okraji. Budovy majú pastelové farby – od modrej, cez ružovú, až po blednúce tóny zelenej. Neopravovali sa desaťročia a ako z nich postupne opadávala omietka, tak sa striedali aj generácie. Rovnako je to aj s Vincentovou rodinou. Celá bola natlačená v zelenkavej bytovke č. 14 – abuela Paula na treťom poschodí, tió Xavier na prvom a Vincentovi rodičia na štvrtom. Hovorilo sa jej La Colmena – úľ – pretože na jej prízemí funguje najrušnejšia reštaurácia v štvrti. Vincentov otec sa v tejto bytovke narodil – rovnako ako aj on.
Ako neoperené nedochôdča Vince len vypadol z dverí ich bytu a hneď sa mohol hrať so svojimi primos. Často len vyšplhal nahor po schodoch a šiel otravovať susedov – schúliť sa k televízoru, pretože nezrnil tak ako ten ich. Inokedy zbehol dole a v reštaurácii, kde varila aj jeho mamá Maria, si ukradol sladké churros s čokoládou. Viac ako susedmi boli obyvatelia La Colmeny skôr veľkou rodinou. Vince si dodnes pamätá vôňu grilovania, chuť paelly či tortilly de patatas, pobrnkávanie tia Xaviera na gitare, a jeho pobehovanie za bublinami, ktoré mu fúkala staršia sestra.
Vincovi rodičia neboli bohatí. Vincent Sr. bol stavbyvedúci. Jeho práca bola poctivá, murári ho rešpektovali. Mal talent všetko opraviť, či sa jednalo o kvapkajúci vodovod, prasknuté koleso alebo o susedinu omietku v byte. Nikdy si za to nič nepýtal; len sa usmial a bol rád, že mohol pomôcť. Vyžarovala z neho istota, pokoj, a už ako mladý mal skúsenosti starého človeka. Mohol byť dobrým otcom, pokiaľ by Vince nebol jeho úplným opakom.
Maria, Vincentova mama, mala miernejšiu povahu a lásku vyjadrovala varením. V španielskej kuchyni bola ako doma a celá Travessera Isabel sa zhodla, že bola tou najlepšou kuchárkou, ktorú tam mali. Okrem varenia bola pre Mariu dôležitá viera. Našla v nej pokoj, odovzdanosť a pomoc v ťažších časoch. Vince mal z toho povinné omše a nedeľný oblek po bratrancovi.
Vincent nevyrástol ako jedináčik, pretože bol odmalička obklopený svorkou sestier. Predbehla ho ešte Maria Lucia s Isabellou a po ňom sa na svet vyliahla len Ximena. Maria Lucia ako najstaršia velila celej operácii, Isabella ho všade ťahala za lakeť a nadšene mu ukazovala súčiastky, ktoré ukradla z garáže tiá Xaviera, a Ximena svojou živou povahou zatienila ich všetkých. Ako rástli, Vincent sa preto často hrával s bábikami, sestry mu plietli tmavé kučery do krivých vrkočov a Ximena si na ňom trénovala svoju budúcnosť nechtárky. Sestry ľúbil, obdivoval, no občas túžil aj utopiť v pohári čaju. Napriek tomu, že bol jediný chlapec, nevyhol sa zákerným šťuchancom, buchnátom, kopancom a bitkám – ako by nakoniec vyrastal medzi bratmi. Jedinou výnimkou v jeho výchove bolo to, že ho otec občas so sebou ťahal na stavbu a snažil sa mu do hlavy vryť zásady, ktoré by mal poznať každý „správny chlap“. Najmä ako raz bude jeho povinnosťou doniesť chlieb na stôl. Čím bol ale Vincent starší, tým viac si uvedomoval, že jeho budúcnosť v Travessere Isabel rozhodne nečaká.
Vincent nebol hlúpym chlapcom. Učil sa rýchlo, ak si niečo mohol vyskúšať na vlastnej koži a pochopiť veci za pochodu. Problémom bolo memorovanie z kníh. Keď sa ostatné deti učili písmenká zo šlabikára, tie jeho mu pred očami lietali a vytvárali nezmyselné kombinácie. Išlo mu to pomalšie ako ostatným deťom, čo frustrovalo a hnevalo. Raz aj vyhlásil, že on už do školy nepôjde. Všetci len verili, že je lenivý. Doma mu len povedali, že nech nad knihami sedí dlhšie a raz sa mu do tej hlavy niečo nalejú. Dyslexia a iné poruchy učenia boli v týchto končinách niečo ako práva žien pred sto rokmi – skrátka úplný nezmysel. Preto sa Vince pretĺkal z ročníka do ročníka. Nikto z rodiny od neho neočakával žiarivú akademickú budúcnosť.
Spásu našiel nečakane – v starom skleníku za bytovkou. Abuela Paula tam chodievala skoro každý deň. Keď videla, že sa jej vnuk čoraz častejšie tvári ako naštvaný búrkový mrak, vzala ho za ruku a zobrala so sebou. Prvý raz mu dala do ruky krhlu, záhradkárske nožnice a nechala ho hrabať sa v hline. Čoskoro spoločne vypestovali prvé paradajky. Vincenta nadchlo, keď sledoval ako sa z malého lístka stal väčší a nakoniec si vlastnoručne vypestovanú paradajku mohol nakrájať a zjesť. Potom bol v skleníku varený-pečený. Po čase svoje vreckové minul na semená kvetov. Po rokoch v skleníku začali kvitnúť čajové ruže, gerbery a tulipány. Nikoho neprekvapilo, že Vincent sa rozhodol ísť študovať floristiku a hortikulturu. Veď pokiaľ sa iní rovesníci vŕtali v motoroch, on si listoval v botanických atlasoch a záhradníckych časopisoch. Bolo to správne rozhodnutie, pretože Vince bol najlepší vo svojom ročníku.
Všetko ale v živote nemôže byť ideálne – ani v detstve. Ako tínedžer sa dostal medzi partiu detí z iných štvrtí. Zo začiatku robili to, čo všetci tínedžeri – poprosili dospeláka, aby im kúpil pivo či cigarety, pomaľovali graffitami nejakú bytovku, preháňali sa na bicykloch po cestách a život sa im zdal nekonečný. Po čase sa však začali nudiť a dostali bravúrny nápad – začať kradnúť. Najskôr to boli len maličkosti z obchodíkov či novinových stánkov, no postupne sa ich krádeže stupňovali. V maskách vybielili kasu, prepadli boháča na ulici alebo pomohli cez noc vybieliť obchod s elektronikou. Vincent sa pre to necítil zle, pretože on sám nikomu priamo neublížil. A čo sú to vlastne peniaze, ak nie len ilúzia, ktorú si bohatí držia pre seba? Naviac, bolo tak vzrušujúce – to nebezpečenstvo a adrenalín pumpujúci v žilách, keď utekali preč z miesta činu. Jeho kamaráti z toho postupne vyrástli, ale on nie... nikdy ho nechytili, tak prečo by mal prestať?
Po dokončení strednej robil pre mesto – v parkoch a komunitných záhradách. Hrabanie listov a zastrihávanie ozdobných kríkov bola pre neho ohromná nuda. Po čase si jeho nadriadení všimli, že je šikovný a má veľa nápadov. Poradili mu, že ak chce svoje remeslo posunúť na vyššiu úroveň, mal by sa presťahovať do Angeles. Veď tam sa všetkým plnia sny. Preto si Vincent začal odkladať na letenku. Rodičom nič nepovedal. Ďalej si len užíval teplo rodinného kruhu. Sledoval ako sa jeho sestry postupne vydali a mali vlastné deti. Travessara Isabel sa postupne pre neho stala klietkou a už len čakal, kým bude mať dosť na to, aby mohol odletieť – doslova.
Po roku šetrenia si konečne kúpil letenku, zbalil štyri košele a záhradnícke potreby a odsťahoval sa do prenajatého bytu v Angeles. V meste sa dlho necítil sám, pretože vždy pôsobil na ľudí ako magnet. Preto mohol z obyčajného záhradníka prejsť k práci na živnosť. Postupne jeho klientelu zo strednej vrstvy nahradila tá vyššia a nakoniec sa dozvedel, že v kráľovskom paláci hľadajú výpomoc. Skúsil to. Znova hrabal listy, ale tento raz pod kráľovskými stromami. A jeho sklon k zbieraniu vecí? Ten nezmizol. A kráľovská rodina má predsa takmer nekonečnú zásobu strieborného servisu...