Blake sa narodil ako najstarší syn do bohatej rodiny v Angeles a prakticky už odmalička všetko bolo o trblietkach, zlate, peniazoch a ľahkom živote. 4 roky bol obskakovaný ako malý princ, ktorý nežije v paláci. Mal slúžiek, komorníkov, vychovávateľky. Jeho matka už od veľmi skorého veku chcela, aby sa učil aj navyše svojmu veku. Okrem hračiek mu boli do rúk strkané aj vedomostné hračky, prvé písmenká, celá abeceda – mamička totižto túžila po úspešnom právnikovi alebo doktorovi. Bol ešte malý chlapec na to, aby rozumel čo sa okolo neho deje ale jeho predčasne vytrénovaný mozog dokázal pochopiť, že tu niečo nehrá. Matka do neho išla čoraz častejšie, jeho vzdelanie bolo v ich rodine to najdôležitejším, čo človek mohol v živote získať. On to bral ako samozrejmosť, aj keď sa mu to veľakrát nepáčilo a chcel sa hrať.
Po 4 rokoch samostatného žitia prišiel na svet jeho mladší brat Theodor. V jeho očiach to bol iba malý chlapec, ktorého sa vždy snažil ochrániť. Kryl mu oči, keď sa jeho rodičia hádali, snažil sa ho chrániť pred návalom zodpovednosti, ktoré na neho ich matka taktiež uvalila. Vzdelanie bola zábava, bol bystrý ale... niekedy proste unavený.
Rodičia väčšinu času venovali Theodorovi, zatiaľ čo on bol zahltený pod učebnicami, hromadami textu a výpočtov. Bola to jeho každodenná nálož, na ktorú si zvykal a nejakým spôsobom sa mu to stalo obranným mechanizmom, ktorým sa odďaľoval od nepriaznivých situácií. Nový režim v ktorom sa ocital sa okolo neho iba obtieral, musel sa mu iba podriadiť. V škole napriek všetkému vynikal, so spolužiakmi vychádzal kvôli jeho povahe s ktorou sa dalo ľahko komunikovať a hlavne s jeho charakterom bútľavej vŕby. Síce ho mnoho ľudí nazývalo šprtom, našiel si svoju malú skupinu ľudí.
V škole však nemal vždy dobré dni. Ak priniesol známku horšiu ako výbornú, dostal zaracha. Akademická validácia sa na neho tlačila zo všetkých strán, dusila ho a prakticky nemal čas sa chovať ani ako poriadny tínedžer. Preto od svojich skorých rokov rozmýšľal, že odíde niekam veľmi ďaleko. Rýpanie a podpichovanie od oboch rodičov liezlo na jeho psychiku.
Celé dni strávil vo svojej izbe, aby sa pripravoval na najťažšie skúšky v jeho živote.
Jeho rodičia síce boli najštastnejší, keď sa dostal na medicínu do Anglicka ale ťažil ich skôr jeho odchod preč. Vyslovene s tým nesúhlasili ale on bol tvrdohlavý. Potreboval pocítiť vlastnú voľnosť, preč od tvrdej ruky jeho matky. Škola v Anglicku bola nesmierne impozatná, gothicko-baroková štruktúra spolu s internátmi v kampuse. Celých 6 rokov sa vrátil domov iba na Vianoce, pretože dlhšie odmietal zostávať. V kontakte zostal hlavne so svojím bratom, ktorý ho následoval v šlapajoch a tiež odcestoval na štúdium mimo Illey. Snažil sa mu byť najväčšou oporou, ako sa len dalo, aby to mal vo Francúzsku ľahšie. Písal mu listy, zdvíhal jeho telefonáty aj napriek tomu, že jeho svet tiež nebol ružový. Nedal to však na sebe znať. V kampuse školy mal svoj vlastný kolektív. Nachádzala sa tam kopa podivných ľudí- intelektuálov, ba až géniov, sadistických pitvačov budúcich patológov, neustále nosenie bieleho plášťa aj mimo školy, zvláštne vzťahy, zvláštne kruhy obsesívnych ľudí ktoré svoje výsledky v škole často umocňovali drogami.
Po neskutočne dlhých rokoch pod všadevidiacim okom jeho matky sa dokázal na voľnosti prakticky opiť. Dostal sa do podivnej skupinky uzavretých ľudí. Bol medzi nimi nováčikom ale to tajomné kúzlo ho priťahovalo – cigarety, alkohol, ľahký život bohatých detí, neprespaté noci plné rozhovorov, tajomstiev a nevysvetliteľných vecí. Padal priamo do pasce posadnutých študentov medicíny, ktorí by urobili čokoľvek, len aby z nich ku koncu bol ozajstný doktor – a boli schopní načrieť aj do starých okultných textov, ktoré boli plné rituálov. Blake sám niečo tušil, ale bol príliš pohodlný. Zlomilo sa to v ňom až v momente, keď ho zatiahli do jedného z ich tajných rituálov. Pred jeho očami sa objavil výhľad ako z hororu – zvrátenosť, podivné zaklínadlá a toľko krvi. Ako mladý budúci doktor by si už v tomto bode musel na krv zvyknúť, ale na to čo videl sa určite nedalo zvyknúť. Bol opitý a poriadne si ani nepamätal, čo sa dialo. Vedel však, že o tom v živote nemôže nikomu povedať. Nebolo to naschvál, nebolo to cielené ale i tak bol svedkom vraždy. Boli v tom všetci namočení až po krk bez toho, aby sa utopili. Nikdy v živote by sám nikomu nezobral život, pretože bol doktor. On životy zachraňoval! Bolo však príliš neskoro, aby zachránil tento jeden. A keď im na toto ich tajomstvo takmer kápol jeden z ďalších spolužiakov, sám nemohol zabrániť ďalšiemu vývoju situácie. Keď sledoval svojho vlastného priateľa, ako ho strčil z útesu. Nikdy na ten pohľad nezabudne. Vedel však, že by ho ten jeden pohľad mohol pripraviť o celú kariéru.
Posledné roky na vysokej sa snažil tváriť najnormálnejšie, ako to šlo, aby neprišiel o rozum. Aj keď sa smrť chlapca vyšetrovala, jeho meno nepadlo. Bol len obyčajný žiak medicíny, ktoré svoje posledné roky praxoval v nemocnici v Londýne, veľmi sa mu darilo a bol opisovaný ako prívetivý a príjemný človek. Pretože taký naozaj bol. Len tam niekde vnútri bol pokrivený a traumatizovaný. Niekedy keď vstával po svojej neprespanej noci mal len pocit, že to bol všetko vlastne iba sen. A tak si to snažil roky hovoriť, aby sa o tom sám presvedčil. Bože, aký hrozný sen mal!
Po 6 rokoch štúdia sa však plánoval vrátiť domov, do Angeles. S peniazmi, ktoré si za tie roky našetril z kapesného si kúpil svoj vlastný dom, pretože sa odmietal vracať do rodičovského. Začal praxovať v paláci aby z neho raz bol kráľovský doktor, snažil sa zlepšiť svoje vzťahy so sestrou a k tomu sa ešte zamiloval burlesque tanečníčky. Ale bol to naozaj vzťah, aký si predstavoval? Asi by bol príliš naivný ak by si myslel, že to je ono. Nedokázal to však riešiť a prítomnosť Nomin, iného človeka v inak jeho ľudoprázdnom tele a mysli, mu bola ako balzamom na dušu. A to ešte ani netušil, čo všetko ho čaká...