Bolo len pár minút pred šiestou hodinou, kedy väčšina obyvateľov zasadala k štedrovečernému stolu sa začal z kráľovskej komnaty rozliehať naprieč celým palácom krik muža, ktorý behal po paláci ako splašený, aby našiel personál, ktorý mal pomôcť jeho žene - kráľovnej priviesť na svet ich druhé dieťa, podľa všetkého vytúžené dievčatko Po niekoľkých hodinách komplikovaného pôrodu v neznesiteľných bolestiach, kedy kráľovná mala čo robiť aby sa nezbláznila, ten krik konečne vystriedal plač malého uzlíka šťastia, ktorý sa napokon rozhodol uzrieť svetlo sveta a nie ďalej si užívať teplučko v lone matky. "Nech žije princezná!" Zaznelo, takmer okamžite od všetkých obyvateľov paláca, keď sa potvrdilo, že kráľovná priviedla na svet dcéru. Prvých pár minút však dievčatko putovalo rovnako ako i jej mamička do starostlivosti lekárov, aby skontrolovali či sa dievčatko narodilo zdravé, keďže sa vypýtalo na svet o mesiac skôr. Napokon však bolo čisté dievčatko zabalené v bielej perinke pretkávanej zlatou niťou odovzdané do rúk radujúceho sa otecka, ktorého kroky aj s plačúcim uzlíkom šťastia smerovali do komnaty, kde už čakala jej aspoň trochu oddýchnutá mamička aj so starším bračekom, vtedy 3 ročným princom Rafaelom. Len čo ju kráľ položil do náručia matky, dievčatko na chvíľu prestalo plakať, no potom znovu začalo mrnčať, no nebol to plač, ako keď prišla na svet. Pripomínalo to skôr akoby sa snažila zasmiať sa, akoby sa na mamičku tešila. Prvé dni malej princeznej boli nádherné, každý ju len obskakoval aby dostala to, čo si zaslúžila a potrebovala a taktiež preto, aby všetci okolo nej nemuseli počúvať jej už vtedy všade prenikavý hlas. Rodičia z nej mali veľkú radosť, starali sa o ňu ako najlepšie vedeli, no stále pritom nezabúdali na svojho staršieho syna. Ako tak dni a roky plynuli z malého bábätka, ktoré si užívalo teplo perinky a maminkine mliečko vyrástlo nezbedné dievčatko, ktoré nedokázal takmer nikto zastaviť už odo dňa kedy sa naučila chodiť. Ešte skôr ako chodiť sa však vraj podľa rodičov ako jej to radi hovorievajú naučila plávať najskôr v plytkom bazéniku sprevádzaná matkou alebo jednou z jej pestúnok, no neskôr i vo veľkom bazéne bez pomocných rukávnikov či plávacieho kolesa. Keď mala 5 rokov, do jej života vstúpil prvý štvornohý spoločník a to fenka pudlíka, ktorej dali meno Barbie. V tom období totižto bola malá princeznička posadnutá práve seriálmi a bábikami spojenými s týmto menom. Tak ako každé dievča v krajine, hoci bola princezná len čo dovŕšila 6. rok začali sa jej školské povinnosti, kde sa mala naučiť písať, čítať a počítať. Všetko toto ju učili tí najlepší učitelia, ktorí za ňou chodili do paláca, predsa len malá princezná bola predsa niekým, a tak sa nemohla učiť v škole medzi ostatnými deťmi. V škole napredovala veľmi rýchlo, a tak sa okrem písania, počítania a čítania naučila veľmi rýchlo aj kresliť, spievať či tancovať. V deň jej 8. narodenín dostala od rodičov ďalšie štvornohé zvieratko, tentokrát však výrazne väčšie ako bola ona sama. Dostala totiž koňa, na ktorom sa mala naučiť jazdiť. Zo začiatku sa jej to nepáčilo, keďže to bolo ťažké, no keď sa naučila základy túto činnosť si obľúbila natoľko, že tým chcela nahradiť všetky hodiny. Ako jej tak roky pribúdali do jej školských povinností sa začali zaradzovať aj predmety, ktoré neobľubovala, ako napríklad zahraničná politika, história či geografia. Nebolo to však preto, že by ju to nezaujímalo ale skôr preto, že učiteľ, ktorého dostala bol starý a veľmi nudný. Preto z hodín s ním začala utekať a skrývať sa, kedy ju vedel nájsť len jej brat a otec, ktorého si veľmi obľúbila. S plačom mu vyrozprávala prečo nechce chodiť na hodiny, a tak sa kráľ rozhodol, že ju tieto predmety bude učiť sám. Bola predsa jeho dievčatko, ktoré muselo dostať všetko, čo si zaumienilo. Počas leta chodievali s celou rodinou na jachte krížom celou krajinou, čo milovala, až dokým sa nestalo to, čo sa stalo. Keď mala 12 rokov, počas plavby ich zastihla veľmi silná búrka, ktorá zodvihla vlny oceánu tak, že rozkývali loď. Chiara sa spolu s ostatnými členmi kráľovskej rodiny mala ísť skryť do bezpečnej kajuty, dúfajúc, že búrka ustúpi a podarí sa im dostať sa do bezpečia, no namiesto toho, sa rozbehla naprieč palubou, aby zachránila svoje štvornohé šteniatko, ktoré len pár dní pred cestou dostala od rodičov. Búrka však bola tak silná, že prudké kývanie lode odhodilo mladé dievča k zábradliu, ktorého sa v strachu nestihla ani len končekmi prstov zachytiť, a tak preletela ponad zábradlie rovno do rozbúrenej vody. "Mami! Pomoc! Tati! Rafael!" Začala kričať o pomoc, dúfajúc, že ju niekto z paluby bude počuť a pomôže jej. "Rafael!" Zakričala na svojho brata, no pritom sa jej do úst i nosa dostala voda, a tak sa začala topiť. Stále však hýbala rukami snažiac sa plávať, čo vedela veľmi dobre, táto voda však nad ňou vyhrávala. "Vydržte princezná, zachránime Vás!!" Počula pomedzi silné vlny kohosi hlasy z lode. Našťastie za ňou skočilo hneď niekoľko strážcov, spolu s ďalšími zamestnancami lode, ktorí sa ju snažili nájsť a dostať bezpečne naspäť na loď. Keď však skočili do vody so záchrannou vestou, dievča už stihla pohltiť voda, a tak nejakú dobu trvalo, kým sa im ju podarilo nájsť. "Mám ju!" Zakričal po niekoľkých minútach jeden zo strážcov, keď sa mu podarilo pod vodou nahmatať telo dievčaťa. V tej dobe však už dievča bolo v bezvedomí, a tak jej nehybné telo navliekli do vesty, aby s ním mohol z posledných síl, ktoré v sebe mal plávať k lodi, kde už čakal záchranný čln. Len čo ju však vyložil do člnu, ktorý sa pomaly začal dvíhať na palubu, zobrala ho vlna, ktorá ho odniesla nikto nevie kam. Mladé dievča v bezvedomí preniesli na palubu, kde ju vtiahli do jednej z kajút, v ktorej sa o ňu začali starať ihneď lekári. Jej rodičia s bratom len bezbranne stáli za dverami kajuty a dúfali, že ich dievčatko bude v poriadku. Keď ich po pár hodinách pustili do kajuty, Vitoria spala vyzerajúc akoby sa nič nestalo. Bola však v poriadku, aspoň po tej fyzickej stránke, ak nerátame teda tých pár veľkých modrín, ktoré jej uštedrilo zábradlie cez ktoré preletela i samotný prírodný živel. Nedalo sa však povedať, že bola v poriadku po psychickej stránke. To čo zažila už navždy zmenilo jej pohľad na vodu, najmä tú otvorenú ako sú oceány a moria. Začala sa jej báť, a tak vždy keď išli ako rodina na jachtu, princezná ostávala v paláci. O rok od tejto udalosti však do jej života vstúpila nová láska, a to láska k bojovým umeniam, ktoré začala spolu so svojim strážcom trénovať. Taktiež si zamilovala aj kord a luk. Ako tak ale dospievala z poslušného dievčatka, ktoré počúvalo takmer na slovo sa vykľula mladá žena, ktorá si vedela povedať svoje, keď sa jej niečo nepáčilo. Do jej života začal vstupovať záujem o chlapcov, a tak sa počas nocí nepozorovane vytrácala z palácu, čo sa nepáčilo nikomu z rodiny. Jej to však bolo jedno, chcela si užívať život a nie len ten zavretý v zlatej klietke. Palác síce milovala, no chcela byť voľná ako vták. Ani si však neuvedomila, že s ňou stále chodili nejakí strážcovia, ktorí jej boli v pätách a dávali na ňu pozor. Naučila sa však dávať si pozor aj sama na seba, nakoľko obľubovala bojové umenia a dokázala sa celkom dobre brániť, čo ju naučil aj vlastný otec, či brat. Nikto sa predsa nemohol dostať pod šaty tohto dievčaťa, bez toho, aby nebol schválený ňou samou ako aj jej rodinou. Nikdy však nebola schopná niekomu vážne ublížiť, pokiaľ by teda nebola v ohrození. Jeden deň, kedy sa mala stretnúť so svojim priateľom však u nej zmenil pohľad na mužov, natoľko, že sa im začala vyhýbať. Keď boli v komnate samy, začal na ňu naliehať, aby sa s ním vyspala, čo sa jej nepáčilo, a tak sa začala brániť. Bol však silnejší, a tak takmer dotiahol svoj plán dokonca. V tom sa však rozleteli dvere a do komnaty vletel jej starší brat Rafael spolu so strážcami, ktorí museli počuť jej krik a plač rozhliehajúci sa chodbou. Jej starší brat, ktorý sa ničoho nebál ju zachránil od muža s už stiahnutými nohavicami, chystajúceho sa ju znásilniť. Po tom, čo ho Rafael vyzval na súboj a on ostal ležať v kaluži krvi na zemi však utiekla z komnaty na svoje obľúbené miesto, o ktorom vedel iba Rafael a ostatné sestry. Práve tam ju napokon Rafael našiel plačúcu, schúlenú do klbka zabalenú vo veľkej mäkkej deke. Ihneď si ju privinul k sebe, aj keď sa zo začiatku bránila, a obdarila ho niekoľkými hlbokými škrabancami na rukách až kým podľa hlasu nespoznala, že je to jej brat, ktorý jej neublíži. Dlhé hodiny trvalo, kým utešil jej nezastaviteľný plač a upokojil jej trasúce sa telo. V tom čase sa už o tom, čo sa stalo dozvedela kráľovná i kráľ, ktorí ihneď utekali za svojím dievčatkom. S pomocou Rafaela sa jej podarilo dostať sa z tajného miestečka, kde ihneď padla do náručia svojej matky, ktorá ju zobrala k sebe do komnaty kým sa úplne neupokojí, veď matka najlepšie vie, čo na jej dievčatko platí. Dlhú dobu sa nedokázala vrátiť do komnaty, kde sa to stalo, a tak jej rodičia nechali zariadiť novú komnatu, kde jej služobníctvo prenieslo všetky jej veci, ktoré obľubovala. Od toho momentu si dáva veľký pozor v blízkosti mužov, aj keď sa im nevyhýba, práve naopak, napriek tomu, čo sa jej stalo mužskú spoločnosť vyhľadáva ale vie kedy má prestať.