Emmett sa zrodil rovnako nečakane ako sa zrodila láska jeho rodičov. Nebolo to v pláne. Bola to čistá zvedavosť dvoch mladých sŕdc a neúprosne tikajúcich biologických hodín. Detektívna hra, plná objavov a drobných tajomstiev. Emmettov otec nepredpokladal, že ich hru jeho manželka, vtedy ešte iba priateľka, dotiahne až na takúto vysokú úroveň. Deklarovať ich spoločný vzťah im trvalo pridlho. Dlhšie ako by si ich okolie prialo. Už hádam každý v kráľovstve tušil, že boli jeden pre druhého akoby stvorení. Dokonca aj tá mĺkva straka! Očividne museli ale prejsť pravým testom kompatibility skôr než sa odvážili vyznať si akokoľvek nepatrnú smietku pocitov. Bol to večer ako každý iný, zapadajúce slnečné lúče si podali ruky s prichádzajúcou temnou nocou. Gwendoline čakala na Ezru v jeho komnatách. Dohodli si spoločnú večeru. Nič honosné, iba sladké víno, dosku plnu syrov, salámu, orechov a misku hrozna s košíkom pečiva. Bielovláska ale mala plán. Na nočnom stolíku sa už nachádzal dôkladne uložený list. Ručne napísaný na papieri s levanduľovou vôňou. Nebolo to nič viac ako tiché vyznanie, čosi k čomu zbierala odvahu už niekoľko rokov. Plánovala, že Ezra sa k nemu dostane až po tom, ako sa ona po večeri opäť vytratí tajnými chodbami. Plán jej ale prekazil nezvyčajný závan chladu v jeho komnatách. Čosi bolo inak, nie inak, čosi chýbalo. Tá absencia akéhosi kľúčového prvku bola priam hmatateľná. Netrvalo dlho, kým dverami izby vošiel Ezra. Jeho krok bol neistý, v rukách držal niekoľko pierok a drobnú vázičku. Nie, nebola to váza… V ten moment pochopila, čo tu chýbalo, kto tu chýbal. Poppy.
Gwendoline sa ho nepýtala otázky, neponúkala slová útechy. Všetko to by bolo márne. Nežne vzala jeho ruky medzi tie svoje a vložila do nich motýlí bozk na rozlúčku s tou malou pahltnicou, ktorá sa už tak trocha stala jej adoptívnou dcérou.
Odstrčil ju od seba a poslednú spomienku na svoju milovanú spoločníčku si tuho pritisol k hrudi. Ďalšie minúty sa pretvorili v hodiny. Prebehla medzi nimi konverzácia bez slov. Dva pohľady, ktoré sa niekoľkými žmurknutiami a pohybmi obočia stihli pohádať, udobriť a aj si vyznať city. Strach zo samoty v tú noc stratil svoju moc. Vzklíčilo medzi nimi čosi nové. Gwendoline zostala a Ezra pocítil aké to je nebyť sám. Aké to je mať po svojom boku niekoho. A nie len po boku, ale aj pod sebou a nad sebou. Lebo ako to už býva, z večere sa stal kar, na ktorom nechýbali litre vína. A tak dve smútkom pohnuté a alkoholom povzbudené srdcia sa rozhodli hľadať oporu v čomsi nemennom, fyzickom, hmatateľnom. Kto by myslel v takom čase na ochranu? A tak sa dostalo cesto do rúry skôr, ako sa k nemu stihol dokúpiť plech a papier na pečenie.
Objavenie pomaly rastúceho cesta bolo šokom ešte väčším ako prebudenie sa na druhý deň. Nahí a prepletení v perinách s bolesťou hláv. Ktosi tam hore ich však vypočul a tak sa Gwen nezobudila iba pre bolesť, ale aj pre jemný bozk do vlasov a hlas, ktorý jej ponúkal tabletku a pohár vody. Až vtedy si spomenula na list. Bolo však neskoro na to, aby si ho vzala späť. Ezra ho mal už dávno prečítaný. A tak to vlastne medzi nimi započalo. Bez slov, bez sľubov. Skúmavé dotyky prerastajúce v hlbšie pocity. O rok už boli traja, tentoraz aj s obrúčkami a súkromnými spoločnými komnatami v bezpečí paláca. Netrvalo dlho, kým Emmett objavil slová a začal používať svoj hlas. Už ako trojročný rodičom vysvetlil, že je síce rád, že ich má, no oni majú seba a on vtedy zostáva sám. S príchodom princa Fredericka sa táto jeho túžba iba prehĺbila. Vidle hoo síce takmer ako brata, no nebola to jeho vlastná krv. Onedlho pribudla Emily, ktorú v tesnom závese nasledovali ďalšie dve kráľovské bábätká.
Emmett sa tak stal vodcom ich drobného, všade kričiaceho a ledva sa ťapkajúceho stáda batoliat. Už pri prvých krokoch princa Fredericka to bolo možne cítiť. To nezvyčajné pnutie vo vzduchu. Istá predzvesť čohosi, čo ešte nestihlo dostať energický náboj. Čohosi, čo bolo iba v zárodku. Byť prvý a zároveň nič neznamenať sa stalo Emmettovou každodennou realitou. Byť tieňom kráľovských detí. Tlieskať im za úspechy, ktoré on sám dosiahol už roky pred nimi. Zaumienil si byť lepším. Nielen lepším, ale aj príkladovejším. Hral sa na akéhosi vodcu. Všetkých ich organizoval, dirigoval a poučoval až kým nebol Frederick dosť starý a silný na to, aby mu to zatrhol. Prišiel so svojou láskou, kvetmi a dúhami. Mierotvorca, tak ho raz nazvala mama. Čosi v zmysle, že budúcemu kráľovi sa nemá odporovať.
Emmett sa tak viac utiahol do seba. Prestal sa snažiť o výslň, zahodil túžbu po pozornosti. Stratil sa v knihách a historických prameňoch. Hľadal to, čo pred ním všetci ostatní prehliadali. Chyby, omyly, klamstvá. Našiel toho viac, než predpokladal. Nikomu však o tom nepovedal. Zamaskoval to iba ako nadšenie pre históriu. Túžbu kráčať v otcových šľapajách. Túžbu stať sa diplomatom a radcom budúceho kráľa. Už nepotreboval byť prvým, keď vedel, že zvíťaziť môže aj ako posledný.