Pravdepodobne by niektorí povedali, že tri deti na jeden pár je už pomerne dosť, avšak trend v egyptských rodinách bol vždy naklonený ku väčšiemu počtu. Kráľovský pár aj celý Egypt zrejme čakal, že sa konečne narodí ďalší mužský potomok ale bohužiaľ, znova boli prekvapení, keď sa do tretice pridala ďalšia egyptská princezná a spoločne tak tvorili štvoricu súrodencov, s prevahou ženského pokolenia. Ale aj napriek tomu pri narodení malej Nesrine vypukli oslavy, aké sa robili každý raz, čo na svet prišiel ďalší potomok egyptského kráľovského rodu. Tri dievčatká možno robili mamke, ale hlavne otcovi, vrásky na čele ale asi sa nedalo povedať, že by veľmi cneli za ďalším synom, keďže po narodení Nesrine vzdali všetky nádeje, že sa im znova podarí splodiť syna.
Nesrine vyrastala ako z vody, vždy samá ruka a samá noha, ktorá mala pri sebe 3 starších súrodencov, od ktorých sa mohla učiť a nasledovať ich. Najbližšie v rokoch mala ku svojej staršej sestre Inare, od ktorých ju delili iba dva roky. Najzaujímavejšie bolo pozorovať, ako všetky 4 deti spoločne vyrastali. Síce si boli všetci blízki a trávili spoločne svoj detský čas, ich záujmy sa od seba začali odlišovať. Zatiaľ čo sa najstaršia sestra Citra hrabala v hline a Inara zase dívala do oblakov na prelietajúce lietadlá, Nesrine musela vždy strkať prsty do piesku a papať ho, čo veľmi znepokojovalo jej otca, ktorý všetky tieto zlozvyky znášal s ťažkým srdcom a rozbíjalo to jeho perfektné excelovské tabuľky, ktoré si musel spraviť na každé dieťa. Piesok sa odnaučila papať vtedy, keď ju postihol fakt škaredý prípad echinokokózy a odišla z tejto planetárnej existencie ešte skôr, ako stihla dosiahnuť 10 rokov. Zdalo sa, že malú Nesrine nič také pochabé ako parazit nezlomí a dva dni po vyliečení sa už spoločne s bratom hrala kopanú a chystala sa na čajový dýchanok so sestrami.
Ako rástla, sprvu nebolo isté, či sa podobá skôr maminkej vrtošivosti alebo zasvätí svoj život akademickej pôde, ako to bolo jednoznačné u Khaema. Nakoniec sa však dalo určiť, že práve v nej sa tieto dve povahy stretli. Vedeli ste o tom, že má Egypt krásne more a pobrežia? Dovolenkové rezorty? Asi áno, ale Nesrine by vám o tom hovorila len ťažko. Ak by ste sa chceli rozhodovať, či je skôr vonkajší alebo vnútorný človek, asi by ste povedali, že je taký ambivert. Jej kroky zároveň smerovali na akademickú pôdu ale na druhú stranu, nezanevrela ani na vonkajší svet. V jej pubertálnych rokoch ju za srdce veľmi chytila egyptská história, archeológia a egyptológia a rozhodla sa, že to bude študovať a venovať sa práve tomu. Možno to bolo jednoznačné už od narodenia, keď jej matka dala prostredné meno Bastet, ale tak nejak si mačaciu bohyňu prevzala za svoju ochrankyňu a vo svojej izbe jej urobila vlastný oltárik. Verila istým spôsobom v existenciu iných plání ako je napríklad Maat a verila, že po smrti stane pred Anubisom a on odváži jej srdce oproti pierku a to zapečatí jej posmrtný život. Na začiatkoch jej akademickej sféry fungovala ako sprievodkyňa pri pyramídach v Gíze a čím ďalej študovala, tým viac sa vzďaľovala od akéhokoľvek pobrežia, vody a morí až do suchej púšte na západ aj východ Afriky. Jej cieľom bolo totiž nájsť a zistiť niečo nové o egyptskej histórii a viac siahnuť do kultúry jej vlastnej zeme. Údolie kráľov, kde strávila najviac času počas jej štúdia, ale aj Sahara a Sinajský polostrov, kde sa stretla s beduínmi, jej nikdy neboli neznáme. Ale keďže bola len mladá výskumníčka, stále bola len vo svojich začiatkoch, aby naozaj mohla spoznať všetky krásy púšte. Do terénu sa vydávala vždy s tímom skúsených vedcov, výskumníkov a sprievodcov, ktorí ju sprevádzali po nehostinnej, ale za to krásnej a tichej pieskovej pláni. Učili ju ako sa v teréne správať, ako sa orientovať, ako hľadať náleziská, ako sa starať o artefakty a hlavne, ako vydržať bez újmy. Veľa toho získala, keď sa ocitla priamo v klane púštnych beduínov. To, že bola princezná na egyptskom dvore v púšti nikdy nič neznamenalo, preto medzi domácich dokázala zapadnúť.
Pravdepodobne o ňu mali všetci obavy, keď sa pravidelne vyparovala do púštnatých oblastí, aj napriek tomu že nebola sama, ale ona to tak či tak neustále opakovala a všetci ostatní jej proste museli veriť, že sa vráti živá. Tak isto času ako na výskumoch strávila aj zahrabaná medzi historickými textami, čo samozrejme ulahodilo srdcu jej otca. Okrem hrabania sa v piesku hrabala aj medzi knihami, listami a starými papyrusmi, prípadne ju kroky zaviedli aj do ruchu večernej Káhiry. Ako posledná dcéra toho nikdy nemala na pleciach veľa a nemusela sa príliš starať o politiku Egypta, keďže by bolo naozaj prekvapivé, ak by sa čo i len dostala blízko trónu. Avšak abdikácia jej najstaršieho brata, ktoré sa udialo len pred rokom, ju nenechali úplne chladnou. Ťažoba, ktorá padla Citre na plecia pociťovala niekedy aj ona sama, hlavne keď si uvedomila, že teraz je to hlavne na sestrách. Odchod do Illey ju nejak extra netešil, pretože opustiť jej milovaný Egypt bolo ťažké rozhodnutie. So sestrami si ale za ten rok stihla vybudovať ešte pevnejšie puto ako doteraz, takže sa v poslednú chvíľu zbalila a odišla s nimi. Možno v Illey nájde nejakú stratenú civilizáciu....