Jedného pekného rána sa jeden krik batoľaťa priradil k tomu druhému a tak celý cárovský palác v Rusku už vedel, že sa na svet dostali dvaja zdraví dediči trónov. Ich osud bol spečatený hneď, ako sa prvýkrát nadýchli na čerstvom vzduchu a obom zároveň padla veľa ťažoba na plecia. Fenrir sa narodil ako druhorodený princ ešte v Rusku nikomu inému, ako samotnej cárovne Ruska a kráľovi Nórska. Táto nevídaná záležitosť ich rodičov im automaticky obom darovala koruny na hlavy. Fenrirovi bolo predurčené byť dedičom nórskeho trónu spolu s menom jeho otca, a jeho bratovi Aleksandrovi zase pripadlo Rusko.
Fenrir väčšinu svojho ranného detstva prežil v Rusku so svojim bratom a matkou, kde pomaly ale isto vyrastal do silného a života milujúceho chlapčeka, ktorého neodradila ani melancholická atmosféra krajiny. Už od útleho veku bol učený nielen k ruským kráľovským štandardom ale hlavne ku nórskym zvyklostiam a jazyku. Za 5 rokov strávených v rodnom Rusku do ich rodiny ešte nečakane pribudla aj najmladšia sestra Anastasia, ktorej chvalabohu na hlavu už nepadla žiadna ťažoba v podobe koruny. Potom však už bolo načase, aby si zobral svoje saky-paky, ktoré by len mohol 5-ročný chlapec mať a odsťahoval sa natrvalo do svojho budúceho kráľovstva, do domény svojho otca – do Nórska. Dostal vlastnú novú izbu, nových sluhov, nových učiteľov ale čo však najhoršie znášal prvé mesiace bola neprítomnosť známych tvárí. Ruch jeho rodiny spolu, ruch jeho súrodencov, plač jeho sestry, ktorá mala v tom období iba 2 roky a taktiež hádanie sa so svojím bratom, s ktorým bol ako oheň a ľad. Nebol však dlhší čas, kedy by s otcom nevycestovali naspäť do Ruska, aby strávili spoločné dni alebo to bolo naopak. Preto sa jeho malé srdiečko postupne ale isto hojilo, keď sa mohol tešiť na ďalšiu návštevu.
Snažil sa byť príkladným študentom a budúcim kráľom, ktorý raz po otcovi prevezme žezlo vlády nad Nórskom. Naozaj sa snažil. Nedalo sa samozrejme povedať, že by mal nejaký bias a miloval Rusko viac len tým, že sa v ňom narodil. Hory, príroda, chlad a krása Nórska ho úplne očarila. Nórsko sa rýchlo stalo jeho domovom. Otec sa mu snažil ukázať všetky zákutia tejto prenádhernej krajiny, avšak v jeho srdci predsa len zostali chladné hory, špičky najvyšších štítov, na ktorých sa trblietal takmer celoročný násyp snehu. Miloval zimu. V nórskych horách sa naučil lyžovať, vyliezol na väčšinu hôr, zriadil si v horách vlastnú chatu, strávil tam väčšinu svojho voľného času. Počas jeho výletu sa však hory mladému korunnému princovi takmer stali osudnými. Pri výstupe na obzvlášť vysoký vrch sa na ich táborisko spustila obrovská lavína, ktorá celé ich osadenstvo zhltla v pár minútach. Do konca života si bude pamätať tú beznádej, zmätenosť a tlak na hrudi, keď sa ocitol pod salvou snehu a netušil, kde je zem a kde je obloha. Na jeho obrovské šťastie bola horská záchranná služba rýchlejšia, ako sa očakávalo a on bol medzi prvými, ktorých pod snehom našli. Po tomto incidente mu otec nakázal, aby sa vzchopil a odišiel do armády, presne ako on. Aby sa nadobro vyhol horám, inak raz zostane pod snehom a ľadom navždy. On však nedbal, pretože lavína ho ešte viac presvedčila, že hory musí pokoriť. Preto sa namiesto toho prihlásil na zacvičenie do horskej záchrannej služby, kde stretol množstvo úžasných ľudí.
Ako pravý horský záchranár sa v horách zdržiaval ešte častejšie, ako predtým. Ak ste chceli Fenrira zastihnúť v Osle, hľadali ste márne. Väčšinu svojej korešpondencie vybavoval v perfektne vybavenej chate, vlastne takej väčšej ubytovni, ktorú obzvláštnil o svoju vlastnú pracovňu a istým spôsobom sa stalo druhým útočiskom a základňou pre horských záchranárov. Naďalej sa venoval tomu, čo ho baví a napĺňa, popritom zachraňoval ľudí, ktorí sa v lese stratili, zapadli, zranili a podobne. Budoval si toleranciu na chlad otužovaním, lyžoval, liezol na hory, proste sa z neho stal dokonalý polárny medveď. Sem-tam zliezol do Osla, kde s chalanmi hrával hokej zo zábavy. Celý svoj život bol pomerne dosť aktívny a teplokrvný človek, ktorý bol odolný voči takmer všetkým prírodným javom. Okrem jedného. Návštevy Talianska počas horúcich letných dní mu vždy dávali extrémne zabrať. To takmer neustále behal polonahý a keby mu to dovolili, tak by sa vyzliekol aj donaha a sŕkal pri tom sladkú ľadovú dŕšť. Väčšinu času však dával na obdiv svoje bicáky a vypracované telo, ktorým si nacvrnkol nie len jednu peknú talianku. Alebo to bol jeho škandinávsky prízvuk a nie až tak dobrá taliančina? Jeho charakter zlatého retrívera? Ktovie. Nejaké tie svoje románky si prežil doma, v taliansku. Obzvlášť jeden dlhý s temperamentnou taliankou, kvôli ktorej by vydržal všetky neúprosné letá v Taliansku, ale nakoniec sa s ním rozišla, pretože nedávala vzťah na diaľku. Takže mohol len čučať a zdvorilo sa dívať na svoje atraktívne kolegyne zo záchrannej služby. A teraz mu dokonca pristála pozvánka na selekciu do Illey! No, zdvorilosť asi inak nedávala, bol na celé Nórsko sám.